Tento rok je pre mňa iný ako iné roky.Je poznamenaný výmenou náhradného dielu v manželovom tele..Všetky zaužívané stereotypy sú zrazu obrátené na hlavu,vymieňajú sa za nové,iné.Na veľa vecí mám zrazu iný pohľad.
Napríklad robím veľa vecí,ktoré predtým robil len manžel.Často som ho kritizovala za to,ako to robí a prečo to nerobí lepšie.Dnes keď si to vyskúšam sama,zisťujem,že sa to lepšie nedá.Pri tomto poznaní sklopím uši a hanbím sa.Učím sa neriešiť všetko krikom.Je ideálne,ak je za všetko zlé čo sa stane,konkrétny vinník.Ale budem vari kričať sama na seba? A ak nekričím na seba,prečo by som mala na iných?
Prestávam sa báť,stresovať dopredu,ako veci dopadnú.Načo? Aj tak ich neovplyvním.Verím v kladný výsledok a ak náhodou nie je,vtedy nastane čas niečo riešiť a nie vopred zomierať strachom.
Robím veci,ktoré by som predtým s ohrnutým nosom odmietala,ako podradné,ponižujúce a nezvládnuteľné.Obúvam ponožky a zaväzujem šnúrky,pichám injekcie.Spotím sa pri tom ako pri rúbaní dreva.Skúste inému dospelému človeku obúvať ponožky..no skrátka drina.Smejem sa pri slovách,že mi to bude vrátené ak to budem ja raz potrebovať.Ďakujem a dúfam,že ponúknutú ochotu nebudem musieť nikdy využiť.
Počas takéhoto iného roka som zistila aj to,kto sú skutoční priatelia a čo sú schopní a ochotní urobiť.Robiť náhradné nohy,doprovad,organizovať veci tak,že ak nemôže ísť Mohamed k hore ,príde hora k Mohamedovi a prispôsobovať sa.Ak je niečo nachviľku dokážeme sa usmievať a pretvarovať,ak nadlho,to už je o pravde,tam sa nič neuhrá.A tak zo života odchádzajú ľudia povrchní a sebeckí,a zrazu zisťujem,že ani nechýbajú,zostávajú tí so srdiečkami na pravom mieste a pri troche šťastia sa tam zmestia ešte aj nejakí noví,niektorí sa len mihnú,iní zanechajú hlbokú stopu,prípadne zostanú natrvalo.
Už tri mesiace nás nebudí budík.Zobúdzame sa spontánne a ranný zhon nahrádza iný rituál,meniaci sa so zlepšujúcim sa stavom pacienta. Pomoc s rannou hygienou a spoločné raňajky.Čítanie novín a šálka kávy.Občas zostane čas aj na prechádzku bosou nohou po zarosenej tráve.Čas sa spomalil,občas akoby stál a veci sa nehýbu dopredu.Nastáva nervozita,všetko trvá akosi pridlho."Nedvíhaj na mňa hlas,keď ja ho na teba nedvíham" je veta ktorá nás vracia do reality,prinúti uvedomiť si čo je dôležité a podstatné, na čom záleží a na čom nie.Veriť ,že bude lepšie,nevzdávať sa,myslieť len pozitívne ,iné si nepripúšťať a s optimizmom pozerať vpred aj keď občas je to hovädsky ťažké.