Dnes popoludní.Obchod s oblečením,v jednom nákupnom centre,plný ľudí.Na lavičke medzi vešiakmi položený mobil.Nie práve najlacnejší.Obzerám sa komu asi patrí.Nikto sa k nemu nehlási.Na tapete telefónu odfotený dva mladí pekní ľudia.Rozhliadam sa,či niekoho im podobného nezazriem medzi nakupujúcimi.Márne.
Kamarátka radí pozrieť v poslednej dobe toľko propagované číslo ICE.Pridelené k heslu: tatino.Super,zavoláme otcovi a necháme odkaz kde si má dcéra/syn/telefón vyzdvihnúť.Neberie.
Skúsime iné,v ten deň volané číslo-Romanko.Neberie.
Ďalšie,neberie.
Ďalšie:Romanko-mama sa konečne ozve.Predstavím sa a vysvetľujem situáciu,dohadujem odovzdanie,keď tu ku mne dobehne mladá dáma a osopí sa na mňa:"Máte môj mobil!?"Prekvapená tónom,akým sa so mnou rozpráva,jej telefón podám.Nevidím na tvári žiadnu radosť,že sa telefón našiel.Pozerá na mňa pohľadom,akoby som ja mohla za to,že si ona telefón niekde zabudla.Kontroluje,koľko som pretelefonovala.Možno dokonca uvažuje,že by som jej to mohla preplatiť.
Otočí sa na opätku,odchádza.Poďakovať zabudla.