"Kedy už pôjdeme do toho obchodu?"otravoval môj 77 ročný otec ako malé dieťa.Chce nový telefón a pomôcť s výberom vhodného paušálu.Napriek tomu,že už skoro nevidí,rád chodí medzi ľudí a rád s nimi komunikuje.Jeho posledný telefón nebol práve pre neviciaceho najvhodnejší.Zložito sa obsluhoval,často ho/pretože dobre nevidí/nesprávne vypol a korunky nabiehali.
Dnes!!! Povedala som rozhodne,naložila som ho do auta a vybrali sme sa vyberať.
V predajni sa nás po krátkom čakaní ujala veľmi príjemná pani,ktorá nám po objasnení situácie poradila najvhodnejší typ telefónu.Vysúvací.Otec sa bránil,no keď mu názorne ukázala,ukladajúc mu prsty kam bolo treba a vysvetlila jednoduchý princíp vysunie sa-hovorí,zasunie-skončil,žiadne zložité hľadanie, ktorý pupček stlačiť,na tvári sa mu rozhostil spokojný úsmev.
"Presne toto som potreboval!"zvolal nadšený.A keď mu ešte prekopírovala všetky údaje,nastavila to najhlasnejšie zvonenie a písmená také veľké,že ich matne videl aj on,čo nič nevidí,vtisli sa mu do očí slzy.
"Ale bude si musieť za tento telofón niečo priplatiť,"skúsila opatrne,či nezmení názor.
"Samozrejme"...
Ja vidiac otcove nadšenie,som súhlasila skôr ako on,prevezmúc na seba záväzok.A keď mu po zhodnotení situácie,že on bude vlastne hovory viac menej len prijímať a volať len v nevyhnutných prípadoch navrhla paušál len niečo okolo troch eur rozhodla som sa,že mu ho budem platiť ja z inkasa.Otec od dojatia pregĺgal a ja som si uvedomila,že možno s jeho podlomeným zdravím,ani nedožije konca toho záväzku,ktorý dnes podpísal.Mal však neopísateľnú radosť.Dávno som ho nevidela takého šťastného.Dostal to čo potreboval,presne ako si to predstavoval.Niekedy stačí naozaj málo a je to tak veľa...
Po príchode domov telefón každému ukazoval,predvádzal sa s ním,ako dieťa s novou hračkou.Kedysi kupoval hračky on mne,dnes som kúpila hračku ja jemu.A mala som z toho úžasnú radosť.