Život je ako koliesko.Raz si hore,raz zasa dolu.Ak je pár dní,týždňov,relatívny pokoj obzerám sa dookola odkiaľ príde rana.Tušnie ma ešte nikdy nesklamalo.A ešte obdivujem tú rozmanitosť!Nezopakuje sa to,čo človek už zvládol a druhý krát by využil skúsenosti.Nový problém je vždy iný.Vravím:rozmanitosť.
Začína ma však desiť závažnosť problémov okolo mňa.Mysli pozitívne,radia múdre príručky.Mysli pozitívne,keď ľudom okolo teba zliezajú vlasy po chemoterapii a chudnú 4 kg za týždeň!!Pokiaľ nebol problém tak bolestne blízko,akoby sa ma ani netýkal.Našťastie to ešte nie sú moji najbližší,ale ľudia na ktorých mi záleží a mám ich rada.Cítim sa ohrozená,cítim sa bezradná.Neviem o čom sa mám s nimi rozprávať,či sa mám téme choroby vyhýbať,alebo nie..aby nemali pociť vnucovania sa alebo naopak nezáujmu.Zrazu je narušená atmosféra pohody a aj keď sa usmievajú a tvária sa hrdinsky,sarkasticky vtipkujú,vidím že zakrívajú bolesť a strach.Chcú ma uchrániť pred vlastným utrpením,no bolí to o to viac.Hráme sa hru:veď sa nič nedeje-prvé dejstvo.Pokračovanie nabudúce. Prajem si aby tých dejstiev bolo toľko,ako v argentínskej telenovele.Každé nové dejstvo znamená odklad,nádej,nové ráno.Zrazu mám chuť objímať,držať v náručí,chrániť.Nepustiť,keby to pomohlo.Dodávať energiu.S pochopením nereálnosti mojej túžby otváram náruč,rešpektujem status quo,myslím na najhoršie,očakávam najlepšie a prijímam to čo prichádza.
Bezmocnosť umocnená na entú je pozrieť sa do očí matky,ktorá práve pochovala svoje dieťa.Bolesť kypiaca z jej očí je priam hmatateľná.Zúfalé,monotónne opakovanie vety:Načo sme mu kupovali tú motorku,s tísicimi otáznikmi na konci,akoby malo zmierniť pocit viny,ktorého sa nikdy nezbaví. Načo???Pýtame sa v duchu.Načo provokovať osud,načo dávať zubatej príležitosť? Načo liezť na vrcholy a nevracať sa z nich,načo sa ponárať do hlbín a nevynoriť sa?Načo hazardovať s tým,čo nám bolo prepožičané na pár desaťročí?