Vytočím pohotovostný dispečing.Pani na druhej strane mi oznamuje, že sanitka s lekárom je na návšteve u pacienta v 15 km vzdialenej dedine,ale hneď ako sa odtiaľ vráti príde k nám.Cíti moju nervozitu v hlase,tak mi ešte poradí čo mám robiť zatiaľ.Podať Paralen a ochladzovať srdiečko studeným obkladom. Poďakujem. Pri pohlade na otca sa ma zmocňuje zúfalá bezmocnosť, mám pocit, že človek s jeho chorým srdcom neprežije ani tých predpokladaných 15 minút do príchodu lekára.
Svoju nervozitu prenášam na manžela,na syna.Zúfalo lovím v pamäti čo by som ešte mala ,mohla urobiť.Bezmocný strach sa podpisuje na výmaze mozgu.Našťastie prichádza sanitka a v nej lekárka.
Väčšina lekárov pôsobí odmerane a veľmi vecne. Pani doktorka Ostatníková je usmiata žena prinášajúca pohodu a istotu. Preberá zodpovednosť z mojich na svoje plecia. Zhodnotí situáciu,skontroluje životne dôležité funkcie,dokonca sa s otcom pokúša žartovať aj keď mu veľmi do smiechu nie je,zapája sa. Nič nezanedbá,skontroluje moč.Nachádza v ňom bielkovinu.Stanoví diagnózu aj na základe iných indícií na ktoré sa priebežne vypytuje.Pri tom stále rozpráva,vysvetluje,čo je na čo,prečo tú ktorú konkrétnu vec robí ,prečo predpisuje tie a nie iné lieky.Dáva injekciu na zníženie teploty,dedka účastne pohladká,popraje mu všetko dobré a skoré uzdravenie. Počas rozhovoru s ňou sa dozvedáme,že práve končí 24 hodinovú službu. Všetka česť takým ľuďom.Vôbec nedáva na sebe znať únavu,nevrčí na ľudí, neprezentuje svoje vyčerpanie podráždením.Samozrejme,že sa už teší domov,na oddych,ale až keď bude postarané o pacientov.
Je to jej povinnosť prísť ošetriť pacienta.Ale ošetriť ho s vysokou dávkou ľudskosti je nad rámec jej povinností a preto jej patrí môj obdiv a uznanie.