Robievam túto prácu na jar, ale tento rok som to akosi nestihla. Vraví sa, že na jar treba prevetrať šatník, pustiť do príbytku čerstvý vietor, rozlúčiť sa s nepotrebným. Tak ja som tento rok vpustila vietor jesenný. No a čo. Aspoň trochu zmena.
Najzásadnejšia vec pri tejto práci je prikázať si byť nekompromisná. Nepresviedčať sa, že do tých o dve čísla menších nohavíc ešte schudnem. Jedinú výnimku môžu dostať iba mimoriadne veci, ktoré sa v minimálnom množstve odkladajú pre budúce genrácie. Môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti, že som veľmi rada objavovala poklady v skrini svojej mamy, aj starej mamy, hoci tie od druhej zmienenej boli už len estetickým zážitkom a inšpiráciou, lebo kvalitný materiál chutil moliam a prakticky už boli nepoužiteľné.
Ďalšou dôležitou vecou je potrebné si uvedomiť, že čím viac starých vecí vyhodím, tým viac miesta vznikne pre nové, ktoré si budem môcť a musieť nakúpiť. A to už je celkom pádny presviedčací argument. No ale čo keď pohreb obľúbených handričiek je taký bolestný !!! Niekedy spôsobuje bolesť rozlúčka so spomienkou na chvíle v nich prežité, inokedy myšlienka na prostriedky na ne vynaložené.
Najľahšie lúčenie je s kúskami zo secondhandu. Nestáli veľa, splnili svoj účel, boli výnimočné, jedinečné a sú ľahko nahraditeľné.
Je zvláštne a zábavné ako muži lipnú na svojich obľúbených veciach. Sú schopní vybrať vyťahaný sveter aj zo smetnej nádoby pokiaľ ho tam nájdu. Preto ja vždy, niečo už odpísané na zánik, strihám, trhám alebo inak znehodnocujem. Stalo sa mi totiž už aj to, že tričko odložené ako handra na čistenie a niekoľkokrát použité na leštenie skiel, si s radosťou a nadšením obliekol môj manžel a milo mu dohováral, že kde sa mu len doteraz skrývalo a ako veľmi mu chýbalo. :-)
Okrem iného boli v skrini aj kožené bundy, obdraté, nevyčistiteľné, roky nenosené. Každý rok ich presuniem ďalej a hlbšie, hoci viem, že už ich nikdy nikto neoblečie, ešte nie sú na rade. Až tento rok dozrelo to rozhodnutie, že už stačilo a že práve menia bydlisko a možno aj majiteľa. Zbalím ich do veľkej igelitovej tašky a cestou ku priateľke, kde prechádzam okolo veľkoobjemového kontajnera ich vyložím..nehodím dnu, opriem z vonkajšej strany. Predsa mám ešte pocit, že niekomu menej náročnému by sa mohli hodiť. U priateľky som maximálne 10 minút , len rýchly rozhovor na chodbe. Keď prechádzam okolo kontajnera, igelitka s bundami tam už nie. Niekto bol na expresnom nákupe. :-)